Štiavnicko dnes

Do kostola nechodili
Duchovná Lívia Lichancová pochádza z Uhrovca, jej manžel z Klenovca. „V podstate sme každý z iného seniorátu. Z považského a rimavského. Našli sme sa na škole. Študovali sme na bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského,“ hovorí mladá farárka.
„Nebola som vychovaná v tradične veriacej rodine, kde všetci chodili do kostola. Naši rodičia patrili ku strednej generácii, ktorá bola tak trochu mimo cirkvi. Nás k tomu viedla stará mama. Rozprávala nám biblické príbehy, bolo to také nenásilné. Veľa urobilo aj to, že sa za nás stále modlila,“ myslí si. Jej rodičia do toho zasahovať nechceli. „Dokonca som nebola ani pokrstená. Nechali to na nás, aby sme sa rozhodli sami. Krst som prijala ako pätnásťročná. Bol to pre mňa obrovský duchovný zážitok.“

Naozaj to chceš robiť?
Popri svojej sestre začala chodiť medzi veriacu mládež. „Stretla som tam ľudí, s ktorými som si rozumela. Našla som niečo viac ako plytké kamarátstva,“ pokračuje. Tie, ktoré zažila predtým, boli podľa nej neúprimné. Mladí tvorili skupinky, ktoré sa medzi sebou nerozprávali. „Tu som videla, že ľudia sa majú radi a prijímajú sa takí, akí sú, navzájom si pomáhajú,“ poukazuje na vzťahy medzi „svojimi“. Chodila teda na rôzne podujatia evanjelickej mládeže, až nakoniec prišlo osudové rozhodnutie. „Spoznala som Božiu moc, Pán Boh prehovoril do môjho srdca. Cítila som vnuknutie, aby som mu išla slúžiť. Aj v modlitbe som mu hovorila, že ak to tak má byť, nech ma na teológiu prijmú,“ vracia sa o niekoľko rokov späť. K vážnemu rozhodnutiu dospela cez prázdniny, kedy ju v strednej zdravotníckej škole čakal posledný ročník. „Moja mamina sa čudovala a pýtala sa - Lívia, prosím ťa, rozmyslela si si to dobre? Naozaj to chceš robiť?“ Ona však trvala na svojom.

Farára volia veriaci
Po štátniciach absolvovala kaplánske skúšky. Potom zbor biskupov rozhodol, kde bude umiestnená. „V tom čase sme už boli s Jankom manželia. Dostala som menovací dekrét do Pren- čova a on do Banskej Štiavnice. Po dvoch rokoch služby sme urobili farárske skúšky. V
Prenčove pôsobím ako námestný a manžel v Štiavnici ako zvolený (zborový) farár. Táto voľba platí na desať rokov,“ vysvetľuje, že duchovného vodcu si vlastne vyberajú veriaci.
Hierarchia v evanjelickej cirkvi je trochu iná ako v katolíckej. Po farárovi nasleduje senior v senioráte, nad ním sú dištriktuálny a generálny biskup. „V podstate ide o funkcie,“ podotkne. Hlavou cirkvi je Ježiš Kristus.

Duchovná hygiena
Ako v každom povolaní, aj v tom duchovnom prichádzajú krízy. „Niekedy si človek povie, že by mohol robiť aj niečo iné,“ prizná. Pred pár dňami telefonovala so spolužiačkou z bohosloveckej fakulty. Tá jej povedala, že by rada pracovala aj ako upratovačka. Síce by chodila z práce unavená, ale s pocitom, že príde domov a má čistú hlavu. Nemusela by rozmýšľať nad tým, čo by ešte mohla urobiť. „Keď mám podobné pocity, poviem si, že Pán Boh ma poslal, aby som robila toto. Bolo by preto nesprávne, keby som jeho vôľu zmarila,“ hovorí o tom, ako krízam odoláva.
Aby Lívia Lichancová mohla slúžiť ľuďom a byť im k dispozícii, potrebuje byť s Bohom sama. „Je to moja duchovná hygiena. Načerpávam vtedy nové sily. Keďže sa denne stretávam s ľuďmi, za ktorých sa modlím, s ktorými prežívam trápenia, ale aj radosti, potrebujem byť chvíľu len s ním.“

Starosti bežnej rodiny
Momentálne je Lívia na materskej dovolenke. „Viem, že keby som pracovala, nedokázala by som sa naplno venovať ľuďom. Nebola by som dobrou farárkou, ani matkou. Ja však nie som úplne mimo služby. Snažím sa Jankovi pomáhať pri práci s mládežou. Niekedy ho zastúpim aj pri službách Božích,“ vysvetľuje.
Myslí si, že duchovné ako ženy, matky, vnášajú do tohto povolania niečo nové. „Mužov stvoril Pán Boh inak, ako nás. My máme na všetko trochu odlišný pohľad. Čo sa týka manželstva, páči sa mi, že zažívame presne to isté, čo každá bežná rodina. Možno tak lepšie chápeme ostatných.“

EVA ŠTENCLOVÁ

Zdroj:MY ŽIARA  zo dňa 25.6.2008